Leden 2010

XIII. století

30. ledna 2010 v 22:21 | momonika |  Hudba
A dáme si perfektnú skupinu a jednu z ich dokonalých pesničiek.
XIII. století - Mistr a Markétka

Ideál

28. ledna 2010 v 21:19 | momonika |  Prúd myšlienok
Päť riadkov... aspoň voľačo .

Sad girl

28. ledna 2010 v 21:15 | momonika |  Vlastné
Smutné dievča.

Túžba

27. ledna 2010 v 22:03 | momonika |  Prúd myšlienok
Noc.
Horúca voda dopadá na dno vane.
Horúci opar unáša myšlienky.
Súkromie, pokoj a sloboda.
Dodáva mi odvahu.
Skutočnosť a sen v jednom.
Teplá tekutina mi láska pokožku ako milenkine ruky.
Jej šepot - hukot vody.
Poddávam sa vábivému hlasu.
Slasť opantáva mi myseľ.
Krátky okamih - najsladší zo všetkých.
Pominuteľnosť.
Nikdy snáď neokúsim?
Slaná so sladkou zmieša sa.
S poslednou kvapkou mizne aj sen.
Možno raz.
Teraz znova predstierať.

Príliš

26. ledna 2010 v 17:36 | momonika |  Prúd myšlienok
Príliš romantická.
Príliš naivná.
Príliš náročná.
Príliš iná?

Príliš milá.
Príliš dobrá.
Príliš oddaná.
Príliš iná?

Nesnaž sa ju pochopiť.

Miluj ju - a aj ona teba.
Príliš komplikovaná - ty aj ona.

Keď sa cez hodinu nudím...

24. ledna 2010 v 21:14 | momonika |  Vlastné
Dokonalý výtvor :D Zrejme goths.

I´ll never stop loving you

24. ledna 2010 v 20:59 | momonika |  Slash
Slash - Harry/Draco. Nie som s tým veľmi spokojná, ale tak snáď sa bude páčiť.

Konečne

23. ledna 2010 v 17:37 | momonika |  Femslash
Toto dielko má len 114 slov. Napísala som to na telesnej . Femslash.



Tesná, tmavá miestnosť. Vhodné podmienky? Možno.
Jej vzrušujúca prítomnosť, zrýchlený dych. Zlá chvíľa? Možno.

Napriek tomu som v pokušení. Odolávam. Nepokazím naše priateľstvo...
Snažím sa jej nepozerať do očí. Obávam sa, že už by som sa neovládla. Chytí ma za ruku, keď sa jej zazdalo, že počuje kroky. Tisíce motýľov...
Zdvihne ruku k mojej tvári, zapraví mi vlasy za ucho. Snaží sa upútať moju pozornosť? Pre istotu hľadím do zeme. Netrpezlivo mľaskne. Jemne ma chytí za bradu a donúti ma pozrieť sa na ňu. Okamžite ma uchváti prenikavý zelený pohľad.
,,Hlupáčik, naozaj si si nič nevšimla?" Na tvári sa mi usadí nechápavý výraz. Nestihnem však nič povedať. Uväznila mi ústa v naliehavom bozku.

K nej...

23. ledna 2010 v 17:18 | momonika |  Femslash
Kratučké čosi. Femslash. Napadlo ma to z čista - jasna . Premýšľala som nad niečím úplne iným... Snáď sa to bude páčiť. Budem rada, keď napíšete svoj názor . Ak niekde uvidíte chybu, upozornite ma na ňu. Ďakujem.


Pokojná noc. Pre mňa určite. Konečne pôjdem za ňou. K tej, ktorá ma jediná chápe, neodsudzuje, a to hlavné, miluje ma. Aj ja ju...
Nie je tu už nikto, kto by sa o mňa zaujímal. Možno, Miriam? Ani tá, si pre ňu len práca, nič viac. Poď za mnou... Nikto ťa tu nepotrebuje. Aj vlastný otec by sa ťa najradšej zbavil. U mňa ti bude lepšie. Milujem ťa.
,,Vydrž Sára, už idem. Už na mňa čakáš, však?" šepla som a spravila krôčik bližšie k okraju strechy. Nado mnou čierne nebo, bez hviezd, podo mnou temnota presvetlená vzdialenými pouličnými lampami a červeno - modrými zábleskami. Nevnímala som ten hlas, ktorý ma chcel dostať dolu, od Sáry. Ďalší krôčik, špičky nôh vo vzduchu. Začula som ako sa prudko otvorili dvere. Ďalší, čo ma chcú odlúčiť od Sáry. Skoč!
Počula som za sebou tiché kroky. Už boli blízko. Skoč!
,,Áno, Sára. Už idem." Zavrela som oči a nahla som sa dopredu. Cítila som pod sebou prázdnotu. Zrazu som prudko narazila o stenu budovy. Náraz mi skoro vyrazil dych. Niekto ma v poslednej chvíli zachytil.
,,Ema, Ema, počuješ ma? Podaj mi ruku!" nereagovala som. Prečo ma chce zachrániť? ,,Ema, to som ja, Miriam. Prosím ťa, podaj mi ruku! Už ťa dlhšie neudržím!"
"Pusti ma, musím ísť," vzlykla som.
"Toto mi nerob, Ema! Prosím ťa, Ema. Nerob mi to. Milujem ťa, Ema! Počuješ?" Plakala. Rovnako ako ja. Klame ti. Nepočúvaj ju! Ja viem, Sára... Zbohom, Miriam. Ľúbila som ťa.
Zdvihla som ruky a tým som sa vyslobodila z vyťahaného trička, za ktoré ma držala. Výkrik. Pád. Náraz a strašná bolesť. Tma.

˜˘˜
Povetrím sa niesla pomalá, smutná hudba. Bolo počuť tlmené vzlyky žien a monotónnu modlitbu farára. Ľudia odetí v čiernom smútočnom oblečení. Emina rodina, ktorá jej prišla dať posledné zbohom. Miriam stála obďaleč, aby nerušila. Nepatrila do rodiny.
Znova premýšľala o tej noci. Prečo to spravila? Už vyzerala, že jej je lepšie a potom jej volajú, že Ema sa chystá skočiť. Tak veľmi sa nezľakla snáď nikdy v živote. Deti nechala s manželom a okamžite šla za ňou. Bála sa, že to nestihne. Keď tam prišla, a uvidela ako sa postava na streche pohla, zamrelo jej srdce. Zatiaľ však neskočila.
Prudko otvorila dvere a hneď si za to vynadala. Ema sa však nepohla. Potichu sa k nej blížila. Už bola blízko. Už len kúsok. Ema sa však nahla. Rýchlo prebehla ten kúsok, deliaci ju od Emy a zachytila ju za tričko.
...Pusti ma...Musím ísť... Ten hlas ju bude navždy prenasledovať.
Vykríkla, keď vykĺzla z trička. Nemohla sa na ten pád dívať. Plakala tak, ako ešte nikdy.
Keď napokon zišla dole, povedali jej, že Ema ešte zatiaľ žije, ale je na tom veľmi zle. Nevedia, či prežije. Zistila, kam ju odviezla sanitka a zamierila tam. V nemocnici sa však dozvedela strašnú správu. Zomrela ešte počas prevozu. Malý plamienok nádeje pohasol.

Obrad sa už skončil, ona tam však stále stála. Slzy jej stekali po kamennej tvári. Pocit viny ju ťažil. Vraveli, že za to nemôže, ale ona vedela, že áno. Ona ju mala na starosti.
Podišla k čerstvému hrobu.
"Zbohom, Ema. Ľúbila som ťa." Jej zašepkané vyznanie odniesol vietor. Dúfala, že až k nej.

Kresby

22. ledna 2010 v 22:46 | momonika |  Kresby


Poviedky

22. ledna 2010 v 22:42 | momonika |  Poviedky