K nej...

23. ledna 2010 v 17:18 | momonika |  Femslash
Kratučké čosi. Femslash. Napadlo ma to z čista - jasna . Premýšľala som nad niečím úplne iným... Snáď sa to bude páčiť. Budem rada, keď napíšete svoj názor . Ak niekde uvidíte chybu, upozornite ma na ňu. Ďakujem.


Pokojná noc. Pre mňa určite. Konečne pôjdem za ňou. K tej, ktorá ma jediná chápe, neodsudzuje, a to hlavné, miluje ma. Aj ja ju...
Nie je tu už nikto, kto by sa o mňa zaujímal. Možno, Miriam? Ani tá, si pre ňu len práca, nič viac. Poď za mnou... Nikto ťa tu nepotrebuje. Aj vlastný otec by sa ťa najradšej zbavil. U mňa ti bude lepšie. Milujem ťa.
,,Vydrž Sára, už idem. Už na mňa čakáš, však?" šepla som a spravila krôčik bližšie k okraju strechy. Nado mnou čierne nebo, bez hviezd, podo mnou temnota presvetlená vzdialenými pouličnými lampami a červeno - modrými zábleskami. Nevnímala som ten hlas, ktorý ma chcel dostať dolu, od Sáry. Ďalší krôčik, špičky nôh vo vzduchu. Začula som ako sa prudko otvorili dvere. Ďalší, čo ma chcú odlúčiť od Sáry. Skoč!
Počula som za sebou tiché kroky. Už boli blízko. Skoč!
,,Áno, Sára. Už idem." Zavrela som oči a nahla som sa dopredu. Cítila som pod sebou prázdnotu. Zrazu som prudko narazila o stenu budovy. Náraz mi skoro vyrazil dych. Niekto ma v poslednej chvíli zachytil.
,,Ema, Ema, počuješ ma? Podaj mi ruku!" nereagovala som. Prečo ma chce zachrániť? ,,Ema, to som ja, Miriam. Prosím ťa, podaj mi ruku! Už ťa dlhšie neudržím!"
"Pusti ma, musím ísť," vzlykla som.
"Toto mi nerob, Ema! Prosím ťa, Ema. Nerob mi to. Milujem ťa, Ema! Počuješ?" Plakala. Rovnako ako ja. Klame ti. Nepočúvaj ju! Ja viem, Sára... Zbohom, Miriam. Ľúbila som ťa.
Zdvihla som ruky a tým som sa vyslobodila z vyťahaného trička, za ktoré ma držala. Výkrik. Pád. Náraz a strašná bolesť. Tma.

˜˘˜
Povetrím sa niesla pomalá, smutná hudba. Bolo počuť tlmené vzlyky žien a monotónnu modlitbu farára. Ľudia odetí v čiernom smútočnom oblečení. Emina rodina, ktorá jej prišla dať posledné zbohom. Miriam stála obďaleč, aby nerušila. Nepatrila do rodiny.
Znova premýšľala o tej noci. Prečo to spravila? Už vyzerala, že jej je lepšie a potom jej volajú, že Ema sa chystá skočiť. Tak veľmi sa nezľakla snáď nikdy v živote. Deti nechala s manželom a okamžite šla za ňou. Bála sa, že to nestihne. Keď tam prišla, a uvidela ako sa postava na streche pohla, zamrelo jej srdce. Zatiaľ však neskočila.
Prudko otvorila dvere a hneď si za to vynadala. Ema sa však nepohla. Potichu sa k nej blížila. Už bola blízko. Už len kúsok. Ema sa však nahla. Rýchlo prebehla ten kúsok, deliaci ju od Emy a zachytila ju za tričko.
...Pusti ma...Musím ísť... Ten hlas ju bude navždy prenasledovať.
Vykríkla, keď vykĺzla z trička. Nemohla sa na ten pád dívať. Plakala tak, ako ešte nikdy.
Keď napokon zišla dole, povedali jej, že Ema ešte zatiaľ žije, ale je na tom veľmi zle. Nevedia, či prežije. Zistila, kam ju odviezla sanitka a zamierila tam. V nemocnici sa však dozvedela strašnú správu. Zomrela ešte počas prevozu. Malý plamienok nádeje pohasol.

Obrad sa už skončil, ona tam však stále stála. Slzy jej stekali po kamennej tvári. Pocit viny ju ťažil. Vraveli, že za to nemôže, ale ona vedela, že áno. Ona ju mala na starosti.
Podišla k čerstvému hrobu.
"Zbohom, Ema. Ľúbila som ťa." Jej zašepkané vyznanie odniesol vietor. Dúfala, že až k nej.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama