Vystrašení 2/2

7. listopadu 2010 v 0:05 | Momonika Q. |  Slash

"Navaľ ho sem!" V snahe dostať späť svoj foťák, ktorý som držal, čo najďalej od neho vo vystretej ruke, sa na mňa zvalil a snažil sa ho dočiahnuť.

   Uhm, to je tak príjemné. V momente, ako mi to preblesklo hlavou, sa odtiahol. Znova sa posadil na svoje miesto a zamračene ma pozoroval.


Tiež som sa posadil a už som si prezeral fotky. Najnovšie boli odtiaľto. Tak on tu fotil? Už mi bolo jasné prečo nechcel, aby ho tu videli. Keby sa o tom dozvedela jeho banda, poriadne by u nich klesol. Zato v tvojich očiach poriadne stúpol, čo? Rýchlo som také myšlienky zahnal. Koho mi tie fotky len pripomínajú? Skoro mi oči vypadli, keď som jednu fotku spoznal. Ale nié, to nemôže byť pravda. Tento idiot nemôže byť môj milovaný a ešte k tomu citlivý Filio, nad ktorého fotkami pravidelne slintám!

   "Toto si fotil ty?" spýtal som sa ho na tú fotku. Prikývol.

   "Nehovor mi, že ty si Filio!"

   Prekvapene zažmurkal.

   "Č-čo? Odkiaľ poznáš môj nick?"

   Svet je tak malý... "Spoznal som tú fotku, dával si ju na web. Pravidelne si tam chodím poslintať nad tvojimi fotkami."

   "Si zo mňa robíš prdel?" a začal sa rehotať na plné kolo. Áno, citlivý a melancholický Filio pred vami, dámy a páni.

   Začul som buchot od dverí.
Zrejme Matúš.

   "Hej," strčil som doňho, "sklapni. Tuším je tu už kamoš." Vstali sme a kráčali sme ku kope kamenia. Filip sa ešte pochechtával. Tá irónia osudu ho musela dostať, alebo bol len príliš hladný a liezlo mu to na mozog. Tak či tak, je mi čím ďalej sympatickejší. Ach prečo... takto sa tých mojich snov nezbavím.

   "Matúš, si tam?" zakričal som.

   "Hej, ale nejdú otvoriť dvere."

   "Tak hoď okom na tú dieru hore v stene a tipuj, čo sa asi tak stalo."

   Chvíľu bolo ticho a potom sa zas ozval:

   "Nebodaj tie mocné podpery povolili!" zvolal dramaticky. Debil, láskyplne som si pomyslel.

   "Presne, tak makaj voľakoho zohnať, kto nás odtiaľto dostane."

   "Nás? Nebodaj tam šukáš toho kokota Galoviča, lebo ani toho nie je. Jeho maminka je už celá bez seba." Zachechotal sa.

   "Ten kokot Galovič stojí vedľa mňa, ale nešukáme."


"Kurva, to nemyslíš vážne! Skapem. Hej, Galovič, nič si potom nepočul!"

   "Uvidím, podľa toho, ako rýchlo voľakoho dovedieš."

   "Jasne, zas sa mám vracať. Aspoňže som šiel bicyklom..."

   "Kurva tak už makaj!" okríkol ho.

   "Dobre, dobre, veď už idem!"

   Načúvali sme jeho vzďaľujúcim sa krokom a potom sme sa vrátili späť na naše miestečka. Vrátil som mu foťák a skúmavo som sa naňho zadíval. Odvrátil odo mňa modrý pohľad (nie žeby som v svetle od mp3 videl jeho farbu očí... tú mám už dávno naštudovanú). Zameral som sa na jeho krátke bledohnedé vlasy, krásne mužské rysy tváre a na jeho pery, ktoré ma nesmierne fascinovali. Skĺzol som pohľadom nižšie... chrbát, ruky, nohy a... veľký sedací sval, pre nás úprimných, fakt božský zadok.

   "Nepreháňaš to trošku?" spýtal sa pobavene. Fíha, už žiadne znechutenie? Nakoniec odtiaľto vyjdeme ako najlepší priatelia, nie?

   "Hej, možno tú trošku," preglgol som, "Vieš o tom, že keď sa nehráš na najväčšieho kokota pod slnkom, tak si celkom fajn?"

   "Len c..." prerušil ho rámus, ktorý sa šíril z tej malej miestnosti. A potom kroky... Ozývali sa po celom kostole.

   "Počuješ to?! Niekto tam určite je!" zašepkal Filip.

   "To už by sa do teraz ukázal," namietol som tiež šepky.

   "Možno spal."

   "Ten rachot, čo sme narobili by ho určite prebudil."

   "Tak kurva, čo to je?"

   "Prečo v návale emócií nadávaš?" spýtal som sa ho. Neveriacky na mňa pozrel.

   "A ty sa prečo pýtaš také kokotiny práve teraz?"

   "Tiež pravda..."

   Kroky ustali. Horlivo sme načúvali či sa ešte niečo neozve. Okrem svojho splašeného srdca som nepočul nič. Prisadol som si tesne k nemu. Spýtavo na mňa pozrel.

   "Nemali by sme sa rozdeľovať," vôbec to nevysvetľovalo prečo som sa naňho nalepil, ale prikývol. Obaja sme znova obrátili pohľady k tej prekliatej miestnosti.

Nič, žiadne kroky, rachot, ani osoba odtiaľ vychádzajúca. Možno sme si to len namýšľali.

   Keď už sme poľavovali v ostražitosti, ozvalo sa čosi desivejšie, najprv potichu, že sme si neboli istý či to náhodou nie je vietor, ale potom už nebolo pochýb. Detský plač zarezávajúci sa až do špiku kostí.

   "Kurva, čo tu robí decko?!" zlostne zašepkal Filip. Nárek dieťaťa, pri ktorom tuhla krv v žilách pokračoval ďalej.

   Primkol som sa k Filipovi ešte tesnejšie a objal ho okolo pásu. Nenamietal, ďalej hypnotizoval to miesto, odkiaľ vychádzali tie hrôzostrašné zvuky, aj keď tam bola tma ako v rohu. Veď to aj roh je. Eh, zas rozmýšľam nad hovadinami.

   Dieťa kvílilo ďalej. Po chvíli sa v tej miestnosti rozsvietilo mihotavé svetlo sviečky. Bolo vidieť chodiaci tieň, znova tie kroky. Ku všetkému sa ešte pridal spev ženy, asi majiteľky toho tieňa. Spievala uspávanku. Dieťa ďalej srdcervúco plakalo. Zrazu sa tam zjavil ďalší tieň. Sviečka zhasla a cez detský rev boli počuť ženine posledné výkriky bolesti pred smrťou. Nakoniec stíchlo aj dieťa. Bolo jasné, ako dopadlo. Znova kroky, tentoraz boli však iné, ťažšie akoby mužské. A toto sa mi nepáčilo, vychádzali von z tej miestnosti. Nevidel som však žiadnu siluetu... len kroky a blížili sa k nám. A keďže som silná nátura, obchádzali ma mdloby.

   Naklonil som sa k Filipovi a tak, že to skoro nebolo ani počuť, som mu zašepkal: "Pred tým ako zomrieme... Miloval som ťa." A prisal som sa mu na pery. Ďalej som už nevnímal nič (Je jasné, že sme prežili a je jasné, že som si za to neskôr poriadne vynadal.).

   Neskôr z rozprávania som sa dozvedel, že krátko po tom, čo som omdlel prišli hasiči. Kroky ihneď ustali. Dokonca sa boli pozrieť v onej miestnosti, ale nenašli nič, čo by odpovedalo nočnému incidentu, ktorého sme boli svedkami.

   Filip nás, prekvapivo, zaviezol domov. Najprv vysadil Matúša, ktorému som zatiaľ stihol všetko porozprávať. Filip mi ku koncu s rozprávaním pomohol. Podozrivé bolo, že vôbec nespomenul môj skrat v podobe vyznania lásky (Väčšie hovadiny nerobím, ani keď som spitý pod obraz boží.). Dúfal som, že to nemieni vyťahovať ani v škole (Dúfať je jedna vec a realita druhá. Samozrejme, že si nenechal ujsť príležitosť strápniť ma pred celou školou. A samozrejme, že mňa to vôbec neodrádzalo po ňom slintať. Som divný, ja viem.)
   Vystúpil som z auta, opatrne som si niesol svoj zúbožený ruksak. Horšie na tom bol už len jeho obsah. Mobil sa už ani mobilom nedal nazývať, fľaška s malinovkou spľaštená, malinovka na učebniciach.

   "Hej a nikomu nespomínaj, že fotím. Keby si to skúsil, tak to popriem, zruším web a ty nebudeš mať dôkaz."

   Prikývol som.

   "Bez problémov. Maj sa." Neobracajúc sa som dvihol ruku na pozdrav a kráčal som domov. Nie nenapadlo ma vyjednávať, bol som celkom vyčerpaný a hladný. A páčila sa mi predstava spoločného tajomstva s Filipom. Nie je podstatné, že on to tak nebral.

   Vkĺzol som potichu domov, ale po ceste som si zažínal, tma bola pre mňa momentálne, no povedzme, že nežiaduca, a rýchlo som zaplul do kúpeľne. Napustil som si vaňu horúcej vody a spokojne v nej spočinul. Byť s ním v jednej miestnosti je vyčerpávajúce, pomyslel som si. To som ešte netušil, aké vyčerpávajúce to bude nabudúce.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Seiriel Seiriel | Web | 7. listopadu 2010 v 20:25 | Reagovat

HÁÁÁÁ!!! Já chci pokračování! Já jsem za deset hlasů! xD
Bylo to subper, chvílemi jsem u toho umírala, některé hlášky neměly chybu! xD

2 momonika momonika | 8. listopadu 2010 v 15:50 | Reagovat

[1]: Ďakujem, zlatíčko :). Pokračovanie je v pláne :D. Len je otázne, kedy budem mať čas a chuť si k tomu sadnúť :D.

3 Nyce-oH Nyce-oH | 8. listopadu 2010 v 22:32 | Reagovat

Asi jsem strašný romantik, ale mě by se líbil happyend XD a moc XD
Ale jinak bylo to pěkné, ikdyž jsem zjistila, že slovenštině nerozumím tolik jako jsem si myslela XD
Ovšem tenhle typ povídek se mi líbí...

4 Norva Norva | 25. prosince 2010 v 19:10 | Reagovat

Krásná povídka i když jsem tady poprvé prosím o pokračování. P.S. Máš talent přímo od Boha.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama