1.kapitola - V zajatí

28. ledna 2011 v 21:47 | Momonika Q.
Máme tu prvý rozbehový diel poviedky Údel (áno, konečne ma napadol nejaký názov). Zoznámime sa v nej s Damienom i Adrianom a mihnú sa nám tu aj Fyrian s Nobirenom.
Druhú kapitolu pridám asi o týždeň.
Popri písaní mi hral album Draconian Poetry od Sephiroth, k tejto kapitole odporúčam túto
skladbu:


   Srdce mu zbesilo tĺklo, snažil sa upokojiť svoj dych. Musel byť čo najtichšie. Teraz bola jeho jediná šanca zbabelo sa preplížiť poza stráže. Ak by na nich priamo zaútočil, upútal by na seba príliš veľkú pozornosť, nahrnuli by sa sem ďalší vojaci a on by nemal proti nim žiadnu šancu. Potom už by nebola žiadna nádej na záchranu Adriana a to nesmie dovoliť. Jednoducho ho musí dostať späť.
   Zatiaľ čo potichu vyčkával na správnu príležitosť, kedy prekĺznuť okolo stráží, začal sa čoraz viac a viac ponárať do spomienok. Unavene si oprel hlavu o svoje ruky zvierajúce rukoväť meča zabodnutého do zeme. Špinavé, zlepené svetlé vlasy mu zakryli tvár.

   Dvaja malí chlapci zvierali vo svojich drobných rúčkach konáre, ktoré si našli na zemi pod veľkým stromom, aby im poslúžili pri ich hre. Šermovali nimi pred sebou a porážali tak jedného neviditeľného nepriateľa za druhým. Smiali sa a šantili, až kým neboli celkom unavení. Sadli si vyčerpane pod strom, ktorý im prv poskytol výborné hračky a teraz úľavu pred páliacim poludňajším slnkom a miesto na oddych.
   Už hodnú chvíľu pri sebe len ticho sedeli. Každý z nich bol pohrúžený do svojich vážnych detských úvah.
   "Damien," oslovil Adrian plavovlasého chlapca, ktorý vyzeral, že sa čochvíľa odoberie do ríše snov. Keď ho však Adrian oslovil, strhol sa a stočil naňho svoj obláčikový pohľad. Tak nazýval Adrian farbu Damienových očí, obláčiková.
   Zdvihol palicu, ktorá bola v ich očiach mečom, vysoko nad ich hlavy.
   "Raz dobyjeme celý svet, Damien a budeme mu spoločne vládnuť!"
   Damien sa usmial a nadšene prikývol na súhlas.

   Vtedy to bola len nevinná detská hra, ich bláznivé sny. Ale teraz? Teraz vedú najväčší Odboj v dejinách Temna. Majú vo svojich rukách desaťtisíce životov, ktoré na nich spoliehajú. Spoliehajú, že ich dovedú k víťazstvu, že ich zbavia kráľa a jeho tyranie.
   Adrian však bol zajatý a Damien nedokáže viesť niekoľko tisícové vojsko sám a čo je horšie, nedokázal sa na nič iné sústrediť, stále premýšľal či je Adrian ešte nažive alebo ho ihneď popravili. A keď sa dozvedel, že ho držia síce v jednej z najprísnejšie strážených ciel v pevnosti, ale stále nažive, neváhal ani sekundu.
Prenechal velenie Fyrianovi, vernému a dobrému priateľovi, ktorému by zveril aj vlastný život a vydal sa vyslobodiť Adriana. Kdesi hlboko v srdci vedel, že je to úplne zbytočné, že nemá skoro žiadnu šancu. Možno keby otvorene zaútočil s celým vojskom... ale to by nemohol, nedokázal by všetkých vystaviť takému nebezpečenstvu, takýmto činom by pochoval všetko, čo za tých niekoľko rokov dosiahli, a že toho nebolo málo.
   Zdvihol hlavu. Stráže pomaly zaspávali, občas sa strhli, no ihneď na to znova zaspávali. Nie preto spozornel. Zachytil tiché našľapovanie a jemný cingot mečov.
   "Fyrian! Nobiren! Čo to..." prekvapene zašepkal, keď sa z riedkeho krovia vynorili jeho priatelia.
   "Pššt, prišli sme ti pomôcť. My sme tiež jeho priatelia, nemôžeme ho v tom nechať," zašepkal na vysvetlenie Nobiren.
   "A čo ostatní? Kto im velí?" spýtal sa ustarostene Damien šeptom.
   "Na tú chvíľu, čo budeme preč, som velenie prenechal Kaerovi. Mali by sme si pohnúť, kým sa nebudú meniť stráže," šepol Fyrian a už mieril aj s Nobirenom k driemajúcim strážam.
   Na tú chvíľu... Ako vždy veril, že všetko skončí dobre. Nikdy si nepripúšťal, že by mohol neuspieť.
   Stráže v okamihu skončili s podrezanými hrdlami a všetci traja pokračovali nepovšimnutí ďalej.

***
   Zúrivo premýšľal, ako sa odtiaľto dostane. No ako rozmýšľal, tak rozmýšľal, videl len jednu možnosť na útek. S Damienom a ostatnými nemohol rátať, pre Odboj by to bolo príliš riskantné a navyše sa zaobídu aj bez neho. Majú Damiena a Fyriana.
  
Kamenná kobka bez okien, ponorená do čierno-čiernej tmy, s dverami, ktoré by mohli poslúžiť ako cesta von, keby sa otvorili. No za ten čas, čo tu bol, sa
len raz za deň otvoril otvor na spodku dverí, cez ktorý mu podávali tvrdý chleba a misku s vodou. A jeho zranená noha bola na tom čoraz horšie a horšie, bolela čoraz viac, už sa na ňu nedokázal ani postaviť. Pomaly strácal nádej, že sa odtiaľto dostane.
   Začul škripot dverí, chcel sa rýchlo postaviť a nejakým spôsobom zneškodniť strážnika, ale noha ho zradila. Znova klesol k zemi, musel si zakryť oči a uchrániť ich tak pred bolesťou, ktorú mu spôsobovalo svetlo, ktoré sa šírilo spoza dverí. Počul, ako niekto dopadol vedľa neho na zem. Dotyčný sykol bolesťou. Dvere sa so škripotom zavreli a kobka sa znova ponorila do tmy.
   Adrian sa posúval za prerývaným dychom nového spoluväzňa, zranenú nohu ťahal za sebou. Kto to je a prečo ho dali k nemu?
   "Hej, človeče... kto si?" spýtal sa polohlasne, keď rukami nahmatal jeho rameno.
   "Adrian? Si to ty?" ozvalo sa namiesto odpovede.


"Damien?!
Nie, to nemôže... Ako..." prekvapene koktal. Vôbec nerátal s tým, že by to mohol byť Damien, možno niekto od nich, ale Damien? Bože, prečo? Mal ostať v relatívnom bezpečí ostaných, mal ich viesť ďalej...
    "Prišli sme ťa odtiaľto odviesť, ale mali sme málo času, nevedeli sme, kde presne ťa držia..."
   "Sme? Kto je tu ešte s tebou?! Bože, čo ste to spravili! Nikto vás nežiadal, aby ste sa ma pokúšali odtiaľto dostať! Mali ste ma tu nechať zhniť!"
   "Fyrian a Nobiren... Ale ja som ich nežiadal, oni prišli za mnou neskôr... Potom keď o nás vedeli, sme sa rozdelili, mňa po čase obkľúčili, no čo sa prihodilo im, neviem."
   Vôbec sa mu nepáčilo, že Odboj je teraz bez schopného veliteľa a už vôbec sa mu nepáčilo, že Damien je tu, odsúdený na smrť, spolu s ním.


"Adrian? Si v poriadku? Hneváš sa?" spýtal sa ustarostene.
   Adrian sa strácal vo svojich myšlienkach, ktoré mu neboli veľmi po vôli. Nehneval sa, bol skôr znepokojený a
rozmýšľal či sa mu naskytne ešte šanca pozrieť sa do Damienových očí. Potreboval sa uistiť, že z nich nezmizli obdiv a oddanosť k nemu či sa vždy tak zvláštne lesknú, keď sa upierajú naňho. A tiež potreboval znova vidieť jeho úsmev. Nemali by byť takéto myšlienky určené žene?

"Nehnevám, len..." zmĺkol. Mal by mu povedať o svojich myšlienkach? Mal by mu povedať o svojich citoch, ktoré starostlivo ukrýval tak dlho? Nechcel stratiť jeho priateľstvo. Nestačil sa však rozmyslieť, urobil to zaňho Damien. Celkom nemužsky, celkom bez hanby a bez rozmýšľania ho objal. To všetko tu mohol zahodiť, v tejto chvíli bolo dôležité iba ich priateľstvo. To jediné im zostane až do konca. Tým si bol tak istý, ako že zajtra skončia na šibenici.
   Keby vtedy vedel, ako sa ukrutne zmýlil. To čo ich čakalo, bolo horšie ako smrť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Seiriel Seiriel | Web | 29. ledna 2011 v 22:34 | Reagovat

Moc pěkné... xD Zajímalo by mě, jak to bude pokračovat! Hned ze startu tak drastické... xD

2 momonika momonika | Web | 30. ledna 2011 v 19:32 | Reagovat

[1]: Ďakujem. Bude to ešte drsnejšie, alebo lepšie povedané zvrhlejšie. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama