Odpočívajte v pokoji

11. srpna 2011 v 14:12 | Momonika Q. |  Prúd myšlienok
Po desiatich mesiacoch, čo zomrela Pigi, sa za ňou pobrala aj Kvika. T.T


Včera 10.8.2011 okolo desiatej hodiny večernej ma opustila T.T
Prežili sme spolu 5 a pol roka.


Poctivo som si na ňu šetrila a 23.2.2006 sme ju boli so sestrou bez mamininho vedomia kúpiť. Mamina bola v šoku, keď som jej ju priniesla ukázať, ale prekvapivo nás nevyhodila z domu. Rýchlo sme si na seba zvykli. Založila som si zošit, kam som si zapisovala, kedy som jej strihala pazúriky, kedy som ju kúpala, kedy som ju venčila a kedy som ju vážila a koľko vážila. Odmietala som ju požičiavať sestre, aj preto, že som majetnícka, lakomá a podobne, ale aj preto, že jej robila zle. Sestra teda zatúžila po vlastnom morčati a tak 13.11.2006 sme boli kúpiť Pigi. Vyberala som ja akože odborník. Ale dala som sa zlákať citmi a neriadila som sa radami všetkých tých kních, čo som prečítala, a tak sa k nám dostalo síce najrozkošnejšie morča z ponuky, ale strašne plaché (asi tak plaché ako ja, keď som bola malá a prišla návšteva, zaliezla som pod posteľ a odmietala vyjsť) a navyše malo niečo so zadnými packami a asi aj niečo s chrbticou, nechcelo chodiť ani nenasledovala Kviku, keď sme ich dali behať po izbe. Ale nakoniec si zvykla, rozchodili sme ju a počase si pekne cupkali po izbe, Kvika na čele a za ňou Pigi a spokojne si pri tom pobrmkávali.
Kvika a Pigi sa mali rady tak... súrodenecky. Na prvý pohľad to vyzeralo, že si robia len zle, ale mali sa rady, všade za sebou chodili a občas si láskylne okuskovali ušká.
Dostali aj pár prezývok, spoločne to boli morčíby, morkadely (od nás so sestrou), potkani (od tata), prasátka (od maminy) a podobne :D Kvike sa meno schomolilo na Kiki, Kikísek, Kikinka alebo Kikimora(to ma nesmierne vytáčalo) a Pigi na Pidži-Fidži.
Sestru Pigi po čase omrzela, starostlivosť bola vždy na mne, len som sa začala s ňou viac hrať.
Kviku som medzitým začala učiť dva triky. Bola učenlivá a ochotná, keď za to dostala uhorku :).
Potom som si vybojovala psa, ale musela som sa vzdať anduliek a korytnačiek (poputovali do doliny (k babke)), to nebolo také strašné, lebo som ich každú sobotu videla. Andulky dostali voliéru a korytnačky jazierko.
S príchodom psa, som sa prestala venovať morčatám. Starala som sa o ne ďalej, tak ako pred tým, len už som si ich nebrávala tak často k sebe a nezapisovala si každý detail.
A po pár rokoch sa Pigi odobrala na večné pastviny (bola mladšia, ale slabšia a vetchejšia) a ja som tušila, že Kvika ju bude o pár mesiacov nasledovať, dúfala som však, že sa mýlim. (Pretože to bolo vždy tak. Zomrel jeden škrečok a o pár mesiacov som plakala zas... A navyše Kvika s ňou bola dlho, tak musela byť smutná a tiež nebola najmladšia.).
Kvika niekedy v máji prekonala chorobu, dvakrát do dňa som jej dávala antibiotiká a aby mala aj probiotiká, tak biely jogurt (ten jej podstatne viac šmakoval, ten papkala zo striekačky dobrovoľne :) )
A včera... pri čistení, som tak nejak vedela, že s nami už nepobudne veľmi dlho, ale nečakala som, že to bude práve v ten deň. A tak okolo desiatej, keď som kontrolovala či dýcha (áno, keď mi zomrie jedno zvieratko, paranoidne kontrolujem dosť dlho druhé či žijú), som zistila, že nedýcha a ani nijak nereaguje na meno či dotyk (keď som jej hladkala uško, ešte ho mala teplé T.T). A tak som začala plakať. A plakala som na začiatku aj na konci tohto článku a to som si myslela, že dnes už nebudem.

Ešte pár pesničiek na rozlúčku, moje malé metalové morčence :)







Ňuf, moje malinké! Dúfam, že je vám lepšie než u mňa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Topier Topier | Web | 11. srpna 2011 v 17:08 | Reagovat

Ach, úprimnú sústrasť :/
Tiež som kedysi mala morčatá, boli so mnou vlastne celé dospievanie a keďže som ich mala vážne dlho, tak logicky som sa im tie posledné roky nevenovala tak, ako by si zaslúžili (takže síce som ich kŕmila a všetko, ale už som sa s nimi tak nehrávala), no potom, ako umreli, tak mi to začalo byť strašne ľúto... a práve si uvedomujem, že mi je to vážne ľúto doteraz....
(A teraz som sa zas rozpísala moc o sebe , až mi je to blbé, každopádne som tým chcela povedať hlavne to, že skutočne sústrastím, lebo viem, aké to je)

2 momonika momonika | Web | 11. srpna 2011 v 20:02 | Reagovat

[1]: Ďakujem. Som rada, že si sa rozpísala, naozaj si to veľmi cením :-) a tiež som rada, že niekto presne chápe moje pocity :-)

3 Jasmína Nocte Somniare Jasmína Nocte Somniare | Web | 12. srpna 2011 v 23:00 | Reagovat

To je mi líto..
Vím, jak se teď cítíš. Vlastně, zažíváme něco podobného. Zvířata jsou tvorové, jež bereme jako lidi, jako nejlepší kamarády, parťáky na život a na smrt.. Ale, stejně nás ona zákeřná kosa rozdělí..
Život musí jít dál. Je těžké se vzpamatovat, ale, věř mi, pár dní budeš propadat smutku, ovšem, všude září malý plamínek naděje, který leckdy přeroste v obrovský oheň.. :)

4 B-kay :) B-kay :) | Web | 14. srpna 2011 v 14:10 | Reagovat

Juuuuj :( je mi ľúto, že som sa k tomuto článku dostala až teraz, ale úplne s tebou súcitím. Neviem si predstaviť čo budem robiť ja, ked mi takto odíde Zajo, alebo nedajbože Milina, ktorá sa musí dožiť aspoň 20 rokov :).
Je to zvláštne, ako vedia tie zvieratá prirásť k srdcu :). Už si ani neviem predstaviť aké by to bolo, keby neboli súčasťou našich životov :). človek jednoducho potrebuje aj priateľov tohto druhu, aby bol spokojný :).
Nie všetci sú síce takí, ale ja som jedným z nich. Myslím, že by som plakala,aj keby mi skapala naša rybička,ktorú ešte obdivujem, že vôbec žije :D. Už ju máme vcelku dlho a pri podmienkach, v akých žila predtým som vdačná, že to ešte takto zvláda :).
Viem, že ti slová teraz zrejme moc nepomôžu,ale ono to zachvilku určite prejde a ešte stále máš možnosť kúpiť si dalšieho maznáčika a dať mu domov :).
Ale strata tohto tvojho morčiatka ma úprimne mrzí :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama