Deň, keď na mňa zabudneš

3. září 2011 v 16:55 | Momonika Q. |  Femslash
Včera som tak mimovoľne emocionálne kolabovala vo vani, keď sa tu zrazu nado mnou A.A. (Áno, aj múze som dala meno... kedysi, keď som fičala na istých dvoch ženských menách... ale nie že by som ho nejako extra využívala) zľutovala. Osvietil ma nápad, taký jednoduchý, nevyžadujúci si dlhé spracovanie. A tak som ho napísala. Písal sa ľahko. Už dlho sa mi tak ľahko nepísalo a už dlho som nemala zo svojich vecí dobrý pocit ako teraz.
Povaha hlavnej a bezmennej postavy, ktorá príbeh rozpráva, je zľahka (možno viac zľahka) inšpirovaná mojou. Najlepšia kamarátka "Postavy" by mohla byť tiež mnou, keby nebolo mnohých iných činiteľov, ktoré mi v takom správaní zabraňujú. (ale nepopieram, že občas mi značne šibe)
Prístupné všetkým zvedavým dušiam.
Nebránim sa názorom, pochvalám a ani konštruktívnej kritike. Naozaj nie.



"Ty si tak strašne tichá. Povedz voľačo."

Výborne, už došlo aj na moje tak "obľúbené" slová. Oni si asi myslia, že ma to povzbudí, alebo že o tom neviem? Pravdupovediac ma to iba utvrdí v mojej nenormálnosti, zrazí mi to moje úbohé sebavedomie celkom na dno a cítim sa nepríjemne pod tlakom. A nie, teraz už zo seba naozaj nič nedostanem. Ďakujem veľmi pekne.

Nervózne som sa si zapravila vlasy za ucho. Chcela som sa aspoň usmiať, keď už nič lepšieho som nebola schopná, no namiesto úsmevu sa mi na tvári usadilo prekvapenie zmiešané so zdesením.

"Tým si jej teda nepomohla. A vyzerala si, že by ste si mohli sadnúť, ach, škoda." Olina, moja najlepšia kamarátka a zároveň dievča, ku ktorému prechovávam viac než priateľské city, sa vynorila spoza umelej kveteny pizzerie, v ktorej som prežívala ďalšie trápne rande s jednou zo slečien, čo mi dohodila. Toto už bolo tretie, avšak prvé so zamaskovanou Olinou.

Zahanbene som sledovala, ako sa dievčina naštvane zdvihla od stola a mrmlúc si niečo o sprostých vtipoch a bláznoch odkráčala preč.

Olina si sadla na jej miesto a vzdychla si: "Neboj sa, ja ti nájdem niekoho vhodného. Niekoho s kým budeš môcť byť sama sebou hneď pri prvom stretnutí!"

Neradostne som sa zasmiala. Dosť pochybujem, že taký niekto existuje, jednoducho mi trvá, kým sa pred niekým osmelím. A tiež by bol zázrak nájsť presnú kópiu Oliny, len so zmenenou orientáciou.

"Oli, nemyslím, že taký niekto je. Veď aj pri tebe mi trvalo viac než rok, kým som bola "sama sebou", ako vravíš. A aj tak, ty mi úplne stačíš," žmurkla som na ňu a odpila si z koly.

"Nie, nemôžem ti stačiť! Sľúbila si mi, že sa pokúsiš..." Nedala som jej dopovedať.

"A nepokúšam sa dosť?! Už som sa trikrát strápnila a to len kvôli tebe. Jednoducho som zasraný podivný introvert a ako čerešnička na torte, nešťastne zamilovaný do svojej najlepšej a jedinej kamarátky. Tak sa vykašli prosím ťa na moje pocity a hlavne sa neobviňuj. Jednoducho nemôžeš za to, že som sa do teba zamilovala a že mi neopätuješ city. Nie som prvá ani posledná. Nejako sa s tým už budem musieť vysporiadať, ale nie tak, že sa budem nútiť do vzťahov."

Vyliala som si na nej všetku frustráciu a pri tom viem, že to myslí so mnou dobre. Ach... Naozaj super deň. Občas rozmýšľam či by nebolo ľahšie byť vygumovaná bárbinka... Rozmýšľať iba nad tým či si dnes oblečiem ružovú alebo ružovú...

"Hihihi..." Oli namiesto toho, aby bola naštvaná, sa pobavene chichotala. Zamračila som sa.

"Povedal som niečo vtipné?"

"Nie, ja len že toto bolo asi najdlhšie, čo som ťa počula rozprávať," povedala, ďalej sa uškŕňajúc.

"Aha, naozaj vtipné. Úplne sa až váľam po zemi, čo sa tak veľmi smejem, vidíš?" povedala som snažiac sa tváriť vážne a urazene, no neubránila som sa úsmevu. Keď sa smeje ona, musím sa smiať aj ja a tak je to s každou emóciou. Je pre mňa veľmi dôležitá. Mám šťastie, že je stále so mnou, po tom čo som jej povedala o svojich citoch.

"Vypadnime odtiaľto," povedala zrazu, zobrala ma za ruku a ťahala von.

"Oli? Mali by sme ešte zaplatiť," povedala som medzi dvermi.

"Samozrejme, samozrejme!" zvrtla sa a zamierila so mnou k pokladni, "Hotovo, môžeme vyraziť!"

"A kam?" spýtala som sa s istými obavami. Vyzerala šialene a nebezpečne. To sa jej stáva vtedy, keď si myslí, že dostala skvelý nápad. Ale skvelý len pre ňu, pre ostatných značne praštený.

"Neviem... k tebe... ku mne... Možno som lesba alebo bi, kto vie, ešte som to neskúšala a..."

Zastavila som ju. "Prestaň. Nie si lesba, nič nemusíš skúšať."

"Ako to môžeš vedieť?" ofučala sa.

"Jednoducho viem," chytila som ju aj za druhú ruku, "Oli, nemusíš sa o mňa báť, nemusíš pre mňa nič robiť, nemusíš si nič vyčítať. Mne stačí to, že si moja kamarátka, že stojíš pri mne a že ti na mne záleží. Musí mi to stačiť. Rozumieš?"

Vzdychla si. "No dobre... ale keď ja chcem, aby si bola šťastná a za to, že trpíš môžem ja... Dobre, dobre, rozumiem," povedala nakoniec, keď videla môj výraz.

"No vidíš, že to ide. A teraz ak dovolíš, odskočím si domov podrezať žily..." Vážne situácie sú vyčerpávajúce a čierny humor nie je zlý. No Oline sa to zrejme nepozdávalo, obdarovala ma škaredým pohľadom a musela som jej sľúbiť, že už o tom nikdy nebudem žartovať a hlavne, že to nikdy neurobím.

Ach, Oli, ani nevieš, aká som rada, že ti na mne záleží, no desím sa dňa, kedy na mňa zabudneš kvôli láske.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Topier Topier | Web | 3. září 2011 v 17:42 | Reagovat

no... nikdy nežiadaj o kritiku, keď ti hrozím ja ako čitateľ a keď má poviedka romantický podtext O:)
lebo... ja akosi nemám rada také tie mierne patetické romantické vsuvky a podobne :D
ale inak to bolo fajn, a.. v niektorých črtách som sa našla aj ja (čo ma aspoň presvedčilo o tom, že našťastie asi nie som až taká divná, ako sa mi občas zdá :D)

2 Matt Foxiss Matt Foxiss | Web | 3. září 2011 v 17:46 | Reagovat

To je dobrééé ^^
Teda. Vôbec sa nezdalo, že by si obom postavám dala rovnaký charakter. To je dobre. Takéto útržky života v poviedkach sú fajn - človek skúsi, ako veľmi vie narábať so slovami, a na druhú stranu si vycibrí písanie či zbaví sa nejakých nadbytočných myšlienok.
Akurát na koniec by som dal Niečo. Neviem čo, nazvime to "Niečo". Bez Niečoho ten koniec vyprchal do prázdna. A čitateľ potrebuje dve veci - prvú vetu, ktorá rozhodne, či bude pokračovať. A poslednú vetu, ktorá v ňom zanechá pocit z celého diela. Také podtrhnutie celej poviedky. Prípadne Niečo vsunúť medzi dve posledné odseky :-) No ale s tým či bez toho, páčilo sa mi to, aj rá výčitka na koniec. Nie je nič horšie, než ľútosť.

3 momonika momonika | Web | 3. září 2011 v 17:50 | Reagovat

[1]: Ja ich zas rada :D Beznádejný romantik a navyše naivný, čo už narobím :D
Ale ďakujem za názor a komentár. :)

4 momonika momonika | Web | 3. září 2011 v 17:54 | Reagovat

[2]: Ďakujem. :) Áno, s koncami mám problém a to Niečo, ako si to nazval mi väčšinou uniká. :D Ale som rada, že sa ti to aj napriek tomu páčilo. :) Ďakujem ešte raz.

5 Topier Topier | Web | 3. září 2011 v 19:48 | Reagovat

[3]:ja som sa po mojich naivných detských rokoch radšej obrnila trochu hrubšou ulitou cynizmu, čo sa možno nemusí zdať najlepšie riešenie, ale často mi to pomohlo, lebo viem, čo so mnou robí, keď sa mi dačo pod tú ulitu aj tak dostane :D

6 Matt Foxiss Matt Foxiss | Web | 3. září 2011 v 21:15 | Reagovat

[5]: No presne! Ja sa preto nerád naväzujem na ľudí. A predsa... to zostane len u rečí a planých predstáv. Moc ľuďom verím.

[4]: Raz na to prídeš :-)

7 momonika momonika | Web | 3. září 2011 v 21:28 | Reagovat

[5]: Veruže by sa aj mne taká zišla. :D Viem presne o čom hovoríš.

[6]: Dúfam. Nejako postupom času strácam vieru vo svoje písacie schopnosti. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama