Oživší mŕtvi: Dnes ma vidíš naposledy

10. listopadu 2011 v 22:35 | Momonika Q. |  Oživší mŕtvi

Nazvime to menším experimentom. :D Moje dve obľúbené témy dokopy. :D Takže ma to nesmierne bavilo písať, či vás to bude baviť čítať (respektíve či sa to bude dať čítať, lebo takéto som ešte nič nepísala :D), neviem, ale dúfam v to.
Ešte musím upozorniť mladistvých, že to nie je pre nich vhodné, tak nech nečítajú. (To keby sa tu niekto taký omylom vyskytol :DD)



"Prestaň. No tak, počuješ?! Prestaň," konečne ho po úpornom bránení sa zo seba dostal.


Majo sa oprel o vysoký múr za ním a mračil sa: "Aký máš problém? Zbytočne ma pripravuješ o pár cenných minút, ktoré som mohol využiť omnoho príjemnejšie."


Martin sa zamračil tiež: "A to je to. Tebe vlastne nejde o city, o mňa, o nás. Ty si potrebuješ len zašukať a hotovo." Začínal nebezpečne zvyšovať hlas. Štvalo ho to. Štvalo ho, že on je tu za zamilovaného idiota, pričom si Majo len užíva a naňho zvysoka serie. Štvalo ho to... A vlastne aj bolelo... dosť bolelo. Do prdele.


"A? Čo je na tom?"


Martin na neho neveriacky pozrel. To je naozaj taký ignorant? Ale čo čakal? Že mu to vyvráti?


"Idiot," zamrmlal, aby nebolo počuť, ako veľmi mu to ublížilo, "idiot, idiot, idiot!" Pokračoval by ďalej, keby sa mu nezlomil hlas. Ešte že bola tma a lampa dosť ďaleko, aby nebolo vidno, že sa mu lesknú oči od potlačovaných sĺz. Do prdele.


"City," povedal opovržlivo, "zbytočné. Bez nich je všetko ľahšie. Na čo si to komplikovať. Jediné, čo cítim, je túžba ťa vyzliecť, dotknúť sa každučkého kúska tvojho tela, najviac sa venovať tvojmu krásnemu zadku a to vždy, keď ťa vidím." Uškrnul sa nad tou predstavou. Ale vyzerá to, že z dneška nič nebude. Ale možno to ešte nejako vyžehlí.


"Dnes ma vidíš naposledy. Nájdi si iného šukacieho panáka," povedal už vyrovnane a obrátil sa na odchod.


Majo ho chytil za zápästie a pritiahol k sebe.


"Bude ti musieť stačiť, že ťa chcem tak, ako ešte nič a nikoho, Martin," zašepkal mu do ucha.


Preklínal sám seba, že sa od neho nedokáže odtrhnúť. Keď to neurobí teraz, tak už nikdy. No myšlienky mu z hlavy celkom vyhnali Majove pery.


Martin prerušil bozk, nie však preto, že by našiel vôľu mu vzdorovať, ale preto, že za sebou začul nejaký divný zvuk. Chrčanie? Obrátil sa, aby zistil, čo to je, no neznáme "to" mu nedalo čas na identifikáciu a zahryzlo sa mu do krku.


Vykríkol a okamžite sa to snažil zo seba dostať. Mlátil okolo seba hlava-nehlava, kričal a panikáril. Konečne ho to pustilo, ale za cenu vytrhnutého kusu mäsa a doškriabanej tváre. Spadol na zem a rýchlo sa snažil odplaziť z dosahu nebezpečenstva, hoci vôbec nevnímal okolie. Jednoducho sa musí dostať preč.


"Martin, zostaň, kde si! Hneď som pri tebe," zakričal za ním a viac sa mu nemohol venovať, lebo mal sakra problém udržať toho blázna, čo ho napadol, v pokoji.


"No tak, chlape, kludni hormón, lebo keď ťa upokojím ja, nebude to zrovna pohladením. Počuješ?!" Chlap sa teraz pokúšal zaútočiť aj na neho. Čo mu je? Sakra, musí sa rýchlo dostať k Martinovi a zavolať záchranku. Ale čo s týmto psychopatom? Rozhliadol sa okolo a hľadal niečo, čím by ho mohol zviazať alebo... kurva, čo má robiť? Rozmýšľajúc, nevedomky povolil zovretie, ktoré udržovalo maniaka vcelku neškodného. Ten sa naňho otočil a s vrčaním sa mu snažil zahryznúť do pleca. Majo však stačil rýchlo cúvnuť a tak sa vyhnúť jeho zubom, no neudržal rovnováhu a skončil na zemi. Chlap nečakal ani minútu a už sa za ním sápal, stále sa pokúšajúc zahryznúť sa do neho. Majo sa podoprel rukami, pokrčil k sebe nohy a následne ho celou silou kopol do brucha. Chlapa to hodilo dozadu, no nevyzeralo, že by mu kopanec nejako veľmi ublížil, Majovi to však stačilo, aby sa postavil zo zeme a mohol sa tak lepšie brániť. V ruke zvieral kameň, ktorý nahmatal v tráve. Nebol ktovieaký veľký, no bude musieť stačiť. Plánoval ho totiž omráčiť, nič iné mu nezostávalo. Rozbehol sa proti svojmu protivníkovi, napriahol ruku s provizórnou zbraňou a celou silou mu ňou vrazil do spánku.


Nezdržoval sa kontrolovaním účinnosti jeho počínania a hneď utekal za Martinom, popritom si rýchlo prehmatával vrecká, snažil sa nájsť mobil, aby mohol zavolať záchranku a policajtov.


Martin sa stihol odplaziť až k múru, teraz nehybne ležal. Vydesene si k nemu kľakol, mal zavreté oči a bol studený, vyzeral ako mŕtvy.


"Martin, no tak, preber sa. Musíš vydržať, zavolám záchranku. Hneď tu budú, len neumieraj..."


Vyzliekol si mikinu a pritlačil mu ju na ranu na krku, aby zastavil krvácanie. Druhou rukou vytiahol mobil, ktorý konečne našiel vo vrecku nohavíc. Kurva, aké má číslo záchranka? 112 bude musieť stačiť. Trasúcimi prstami sa snažil vyťukať číslo, niekoľkokrát sa pomýlil, no nakoniec sa mu to podarilo. Priložil si telefón k uchu a čakal, kým sa mu niekto ozve. Jediné, čo sa však ozvalo, bol šialenec, ktorý sa pomalým krokom vliekol za nimi, pričom desivo chrčal.


Majo sa rýchlo obrátil, v ruke pevne zovrel mobil, tento krát pripravený ublížiť mu tak, aby sa už nepostavil. Zúrivo sa naňho ohnal a potom znova a znova. Údery padali všade na chlapovo telo i tvár, no nič mu nezabránilo pokračovať v snahe útočiť na Maja. Ten zreval, keď sa chlapovi podarilo zahryznúť mu do ruky a začal mu z nej trhať mäso ako nejaká dravá zver.


Celou silou mu začal trieskať mobil o hlavu, kopol ho do brucha i do rozkroku, ale železné zovretie čeľustí nepovolilo. V zúfalstve sa s ním zvalil na zem, namáhavo mu kolenom pritlačil hrdlo, aby nemohol dýchať a tak ho konečne pustil. No nič také sa neudialo, toho sviniara zrejme nič nezastaví.


Zúrivo mu vrazil kolenom zboku do hlavy. Prudký pohyb mu oslobodil ruku, ale za cenu kusu vlastného mäsa. Majo na nič nečakal, prudko sa postavil a začal to monštrum nepríčetne kopať a dupať po tvári. Nech skape, nech skape, nech už dá pokoj, opakoval si dokola. Prestal, až keď z chlapovej hlavy neostala skrvavená neforemná kôpka čohosi.


Bože, čo to spravil? Bol celý od krvi. Jeho i toho chlapa.


Chytil sa za hlavu a prudko sa vydýchaval. Na Martina celkom zabudol. No okamžite mu ho pripomenul pohyb a divne povedomé chrčanie. Obrátil sa za zvukom a zbadal Martina, ako pomaly kráča k nemu. Sprvu sa potešil, že mu nič nie je, ale nadšenie ihneď opadlo, keď mu Martin desivo pripomenul toho chlapa. Mal presne ten neprítomný pohľad a tie neohrabané pohyby, nehovoriac o tom chrčaní.


"Martin?" oslovil ho opatrne, "Si v poriadku?" Nemôže byť v poriadku. Pred chvíľou tam ležal ako mŕtvy, stratil veľa krvi, nemal by byť vôbec schopný pohybu.


"Martin, povedz, prosím ťa, niečo." No Martin neprehovoril, len sa ďalej s chrčaním vliekol za ním.


Niečo mu hovorilo, že by mal utekať kade ľahšie, no napriek tomu pomaly vykročil naproti svojmu milencovi. Predsa len k nemu niečo cíti, inak by ho nechal ísť a s tým chlapom by sa nestretli a všetko by bolo v pohode. Zkurvené city, všetko vždycky dodrbú. Dobre to vedel a aj tak si ho pripustil dosť blízko na to, aby mu na ňom záležalo.


Pristúpil k nemu a objal ho. Vedel, čo bude nasledovať a preto nevykríkol bolesťou, keď sa Martinove zuby zaborili do jeho krku. Vedel, že už ho z toho nedostane. Jednoducho to vedel.


Chrčanie bolo prehlušené výstrelom. Martin mu ochabol v náruči.


"Elena! Nestrieľaj zbytočne, musíme odtiaľto rýchlo vypadnúť!" kričal na strelkyňu mužský hlas.


"Preboha, Mišo, veď som ho nemohla nechať napospas tomu... tomu... tej veci!"


"Elena, vypadnime už, prosím," vzlykala nejaká žena.


"Dobre, ale najprv mu musíme pomôcť! Ja ho tu jednoducho nemôžem nechať."


Majo sa nedokázal pohnúť, ešte stále držal Martinovo telo, nechápal, čo sa deje.


"Chlapče?" oslovila ho žena, podľa hlasu spoznal strelkyňu, "Si v poriadku?" Pozrel na ňu a trocha sa spamätal.


"Ja... neviem," povedal slabo.


"Môžeš chodiť?" spýtala sa ho mierne.


"Elena to nemyslíš vážne! Stačí, že si ho zbavila toho šialenca. Nemusíš ho ťahať s nami!"


"Keď sa ti nepáči, môžeš ísť sám, nikto ti nebráni." Mišo nazúrene zostal mlčať.


"No vidíš. A ty, chlapče, poď. Keď chceš môžeš sa o mňa oprieť. Nie si zranený?"


Pozrel si na pohryzenú ruku, dosť krvácala. Elena vytiahla z ruksaku druhej ženy obväz a obviazala ním Majovu ranu.


"Ďakujem." Zdravou rukou si ohmatal krk, krvácal iba trocha, Martinove zuby nestihli dokončiť svoju prácu.


"Nemáš za čo," usmiala sa na neho, "Ešte by sme to mali niečím vydezinfikovať, ale nič také nemám zo sebou. Ale ak chceš môžeš ísť s nami. Ideme k mojej sestre do Suchej, kúsok odtiaľto, tam ťa celkom ošetrím a potom k ich rodičom, musíme ich varovať."


"Prečo varovať?"


"Celé mesto je zahltené... zombíkmi, keď už ich mám pomenovať. Hotový chaos. A idú za mäsom, ľudským mäsom. Je veľmi pravdepodobné, že sa dostanú do okolitých dedín a kým príde pomoc, môže byť neskoro."


"Keď nejaká príde," zahundral skepticky Mišo. Elena si ho nevšímala.


"Musím za rodičmi," povedal rozhodne. Nemôže ich tam nechať.


"Čomu z vety "Mesto je zahltené zombíkmi ." si nerozumel? Všetci zdraví utekajú z mesta. Ak sú tvoji rodičia živí, budú sa snažiť dostať preč."


Ak sú jeho rodičia živí... Prebehol mu mráz po chrbte. Nie, oni musia byť nažive.


"Ideš s nami či nie?" spýtala sa ho. Prikývol.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 DRAK DRAK | Web | 15. listopadu 2011 v 19:14 | Reagovat

:-)

2 Seiriel Seiriel | Web | 17. listopadu 2011 v 23:29 | Reagovat

Heee... nemůžu si pomoct, ale přišlo mi to vtipné, mi zombíci vždycky přišli vtipní... xD Ale dobře napsané to je... drsné... xD

3 Momonika Momonika | Web | 18. listopadu 2011 v 15:14 | Reagovat

Ďakujem :D Ja som to nejak vážne nepísala :D ono to bude asi aj tým :D A zombíci sú vtipní, okrem iného teda :D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama