Tajný vejár

30. ledna 2012 v 15:45 | Momonika Q. |  Watashiland
"Dozvedela som sa, že vo Vašom dome býva dievča s dobrou povahou a vycibrenými ženskými zručnosťami. Ty a ja sme sa narodili v ten istý rok a v ten istý deň. Ako by sme nemohli byť dvojníčkami?"

Toto napísala na vejár Snežná Ruža Ľalii. A tak sa začal ich krásny a bolestný vzťah ♥ Snažím sa krotiť, aby som sa tu nerozplývala a to už uplynulo pár dní od dočítania tej knihy :D
Kniha ma jednoducho uchvátila. Svoj príbeh nám rozpráva už 80-ročná Ľalia. O tom ako jej začali obväzovať nohy (to bolo strašné, trpela som pri tom! :D A chúďatko Tretia sestra na to zomrela.), ako jej dohadzovačka našla laotchung a neskôr manžela, ako sa z Ľalie stala ctihodná pani Luová a tak ďalej.

Vypíšem si tu pekné pasáže a možno hodím obkec.
***
Obidve sme verili, že slová napísané na papieri pretrvajú naveky. Nemohli sme však predvídať, aký zmätok neskôr spôsobia. Pamätám si takmer všetky slová zmluvy. Ako by som ich mohla zabudnúť? Uchovala som si ich v srdci.

Podpísané slečna Snežná Ruža z dediny Tchungkchou a slečna Ľalia z dediny Pchuwej týmto vyhlasujú, že si budú verné. Budú sa vždy utešovať láskavými slovami. Liečiť bolesti srdca. Šepkať si a spolu vyšívať v ženskej izbe. Budú si cvičiť Tri poslušnosti a Štyri cnosti. Správať sa vždy príkladne, podľa konfuciánskych pokynov zo Vzornej ženy. Všetko, čo tu my dve, slečna Snežná ruža a slečna Ľalia, v tento deň píšeme, je pravda. Sľubujeme si pevné puto. Desaťtisíc li budeme ako dva potoky, čo sa zlievajú do jednej rieky. Desaťtisíc rokov budeme ako dve kvetinky v jednej záhradke. Nikdy sa neodlúčime, nikdy si nepovieme zlé slovo. Budeme dvojníčky, až pokým nezomrieme. Naše srdcia napĺňa radosť.

***
-Potom je moja obľúbená scéna ešte zo sviatku Chytania chladného vánku, ale tá je príliš dlhá, ale začína sa na strane 101 :D-
***
Múdrosť Ľaliinej svokry: Poslúchaj, poslúchaj, poslúchaj a potom si urob po svojom.

***
Keď ma spomienky na lásku k Snežnej Ruži neprestávali trýzniť, postavila som kvetinovú vežu podobnú tej, čo sme budovali na rozlúčku s dušou Mesačného Svitu. Musela som odohnať aj tohto ducha, zabrániť, aby mi pretrvával v mysli a mučil ma nesplnenými sľubmi o hlbokej láske. Vyhádzala som z košíkov, kufrov, zásuviek a poličiek darčeky, čo mi za toľké roky vyhotovila Snežná Ruža. Pozbierala som všetky listy, ktoré mi napísala. Niektoré veci sa mi ťažko hľadali. A nemohla som nájsť náš vejár. Chýbalo mmi viac vecí, ale to, čo som našla, som pozliepala a vložila do veže. Potom som napísala list:
Ty, čo si kedysi poznala moje srdce, teraz o mne nevieš nič. Chcem spáliť všetky Tvoje slová v nádeji, že sa stratia v oblakoch. Ty, čo si ma zradila a opustila, zmizni navždy z môjho srdca. Prosím Ťa, nechaj ma už na pokoji.

(Pri tomto som strašne plakala... také bolestivé a tak... Keby to aspoň fungovalo tak to vyskúšam, aj keď vlastne nechceem T.T Ako vždy sa neviem rozhodnúť, keby som sa vedela hnevať, mám rozhodovanie podstatne ľahšie -_- no ale toto tu nemá byť o mne, že áno)

***
Nežne som vyslovila jej meno a stisla jej prsty.
Otvorila oči a pokúsila sa zaostriť pohľad, nemohla uveriť, koho pri sebe uvidela. "Cítim tvoj dotyk," napokon zašepkala. "Vedela som, že si to ty." Mala slabý hlas, ale keď prehovorila, zabudla som na roky naplnené bolesťou a smútkom. V žene poznačenej zúriacou chorobou som videla dievčatko, čo ma pred rokmi vyzvalo, aby som sa stala jeho dvojníčkou.
"Počula som, že ma voláš," zaklamala som. "Prišla som najrýchlejšie, ako som mohla."
"Čakala som ťa."
Tvár sa jej skrivila od bolesti. Druhou rukou sa chytila za brucho a pritiahla si k nemu nohy. Jej dcéra bez slova slova ponorila handru do vody, vyžmýkala a podala mi ju. Poutierala som ňou pot, čo Snežnej Ruži vyrazil na čelo pri kŕči.
Keď bolesť prešla, povedala mi: "Prepáč mi všetko. Chcem však, aby si vedela, že som ťa nikdy neprestala ľúbiť."

***

"Vidíte, pani Luová?" ozvala sa Lotosový Kvet z druhej strany izby. "Snežná Ruža chcela len to, aby sme ju vypočuli. A na oplátku nás učila tajné písmo. Bola našou učiteľkou, mali sme ju rady a vážili si ju. Ale ona nás neľúbila, ľúbila vás. Očakávala, že jej lásku opätujete, nie ľútosť a poučovanie."

***

"Mala vás rada ako laotchung bez ohľadu na to, aká ste," uzavrela Slivkový Kvet. "Máte však v sebe priveľa mužského zmýšľania. Ľúbili ste ju tak, ako by ju ľúbil muž, a chválili len za dodržiavanie mužských pravidiel."


~Ňah, a teraz môžem odpočívať v pokoji pri snílkovskej RPG a nakúkať pri tom do učenia.
Mimochodom, všetko patrí všetkým, komu to má patriť a hlavne autorke Lise See.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama