Mor ty len a voľ nebyť ako byť otrokom

29. července 2012 v 1:12 | Momonika Q. |  Žvásty
Mám nutkanie napísať článok, ale nemám o čom o.O Ja viem, v takom prípade by som mala tomu odolať, ale mne sa nechce. Ak ste podľa nadpisu usúdili, že článok by mohol byť inteligentný, smola...


Hmmm, práve som zistila, že som nevidela úplne všetky marvelovské filmy. To je celkom potešujúce, už som sa obávala, že zas nemám čo pozerať.
***
Ňá, vyzerá to na parádnu búrku. Zbožňujem búrky, ale to už som milionkrát hovorila. Ale asi najviac na nich zbožňujem ten silný vietor a vôňu. Je to tak vzrušujúce *-*
Hej, debilný sused je v okne, nemôžem ísť ani na balkón a čumieť na búrku, teraz, pf! (By ma to tak nerozrušilo, keby si ho všimnem skôr, než som začala bojovať so záclonou a vydávala pri tom zvuky - také tie karatistické a tak... ehm.)
***
Všetci - no, vlastne rodičovstvo je nejaké "skapaté". Podpichujem, podpichujem a nič. What´s wrong? o.O

Ja: Poďme na hríby! (Viem, že by to správne malo byť huby -_-)
Drahý otecko: Serem celé hríby.
Ja: Poďme na Červený kameň!
DO: Serem celý kamen...
Ja: *Nešťasné zavytie*
Už je to raz tak, nikto so mnou nechce nikam ísť. Moje vychádzanie z bytu pozostáva z venčenia psa, a vo venčení mňa sa striedajú len Labuť a Kuvik. Labuť má na starosti trať Tesco a jeho blízke okolie a Kuvičiak celú TT.
***
Už v detstve som bola dosť mimo. To sme tak s maminou spomínali a potom ja samostatne...

Mali sme v prvom ročníku nakresliť nejakú peknú príhodu or whut, čo sa nám stala. Som nakreslila náhrobný kameň :D No čo, pohreb je tiež príhoda :D Škoda, že si to nepamätám, výraz učiteľky musel stáť za to :D

Prvý ročník bol celkovo drsný. Každé ráno som vracala a prvé dni celé preplakala. Ale tak, čo by ste chceli od decka, čo nechodilo do škôlky a od matky sa nemohlo vzdialiť. Ani na posrané pieskovisko som nemohla. (Áno, to pieskovisko ma serie doteraz! :DD)
Ale keď si ma zobrala k sebe pani učiteľka a dohovorila mi, tak už som potom neplakala. Dodnes si pamätám ten príjemný pocit. V ten deň sa mi ani zo školy moc nechcelo. Od vtedy som si k jej menu v denníku kreslila srdiečka :D
Čo si tak vybavujem, vždy som sa usilovala viac menej o pozornosť učiteliek, ale najviac som sa snažila u p.u. vo štvrtom ročníku :D Bola tak milunká a ja som si furt niečo vymýšľala a nosila encyklopédie a iné užitočné knihy na hodiny :DD
Ale najzákernejšie bolo, keď som spadla na telocviku na ruku a trochu ma z toho zápästie bolelo, ale nebolo to nič strašné. Ďalšiu hodinu som sa jej išla posťažovať, že to strašne bolí, tuším som aj plakala :D. Si ma posadila na kolená a utešovala :D
Ďalšia super spomienka je, keď mi - v neskorších ročníkoch - najdivnejšie dievča povedalo, že som divná. Nemyslela to zle, proste to skonštatovala tým svojským spôsobom :D

Na to ako som bola strašne introvertná na základnej, som teraz bohyňa extrovertnosti :DDD Ale dlhú cestu som ušla a ani zďaleka nie som tam, kde by som chcela byť. Najviac mi asi pomohla stredná (Hlavne kamoška /a celkom aj angličtinárka/, to je úžasná osoba, aj keď mnohí ľudia ju nemali v láske. Keď sa tak nad tým zamyslím, mala som len kamošky, ktoré ľudia buď mali radi, alebo neznášali. o.O) a internet. Hlavne teda anime, vlastný blog, slash, yaoi. Tie posledné dve mi pomohli uvedomiť si, že heteráčka asi nebudem (aj keď mi to napadlo o mnoho dávnejšie, ale s hrôzou som to zadupala kamsi do úzadia) a že na tom nie je nič zlé.

Som sa ňák rozkecala. To tá nostalgia v ovzduší. Cítiš to?
***
Dajme si pár ukážok zo Snov a nočných môr:

Začínam iný život. Zastavila som sa uprostred pohybu. Aká chcem byť? Čo chcem robiť? Čo chcem, aby sa z týchto vecí znovuzrodilo spolu so mnou? Aby sa stalo súčasťou môjho nového ja?

Uškrnula som sa. Odpoveď bola nič. Zanechala som svoju izbu nedotknutú a s prázdnym batohom som zamierila do otcovej pracovne. Tam ležia dve veci, ktoré budú súčasťou môjho nového života.
~*~
Vstala som, roztiahla ruky, zatvorila oči a párkrát som sa zatočila. Musela som sa usmiať. Bolo to tak príjemné. Všetko bolo omnoho krajšie, lepšie, keď som sama sebe pánom.
"Mmm, krásny pohľad. A na tvoj úsmev by som si vedela zvyknúť. Mala by si sa usmievať častejšie."
Otvorila som oči. Pozerala na mňa opretá o zárubňu. Kefku v ruke a stále nahá. Pohľad mi samovoľne skĺzol nižšie než do očí a tak som radšej odvrátila zrak.
"To je moja kefka," podotkla som a začala sa obliekať.
"Požičala som si ju. Nebuď lakomec."
"Zanesieš mi tam baktérie," zahundrala som.
Nadvihla obočie. "Keď ťa bozkávam, to ti baktérie nevadia, ale na kefke už áno?"
Prikývla som a kompletne oblečená som sa dala do stlania postele.
"Okej, okej, ja ti ju teda potom vydezinfikujem alebo rovno kúpim novú. Baktérie, pche..." hundrajúc zašla späť do kúpeľne.

No, to by aj stačilo, zas tak veľa toho nemám :D Dala by som sem aj ukážku z Pazúrikov a fúzikov, ktoré musím dokončiť aj keby neviem čo, ale v Nottovi (ntb) to nemám, je to na Samovi (externý disk).

Brum, brum (si nevšimajte, rada píšem a vydávam divné zvuky), lúčim sa s vami.


Uvedomila som si, že nemám fotku so Cherryl, musela som to napraviť. Mijáčik má uši na fotke ako Gremlin tak trocha. Ale nežne sa tam usmieva.
Mimochodom, mám tmavočervenô vlasy. Aneb, po sto rokoch som sa nafarbila, takže fotka vyššie je neaktuálna už, aj keď pomerne čerstvá.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama